Jn 1,1-14

Vianočné sviatky máme radi, ale máme s nimi aj veľa starostí. Za všetkým, čo dnes máme pekné a dobré, je veľa práce žien a mužov, a iste aj detí. Nám v kostole sa patrí poďakovať najmä našej pani kostolníčke a všetkým, čo jej pomáhali pripraviť náš kostol na sviatky. Ja mám najviac starosti s prípravou kázní. Pre inšpiráciu čítam Sv. písmo, jeho výklady a komentáre, rôzne meditácie i články v novinách. Spomedzi viacerých článkov ma v ostatných dňoch najviac zaujal text od jedného českého novinára, ktorý porovnáva naše trápenie s pandémiou s textom románu francúzskeho spisovateľa Alberta Camusa pod názvom Mor. (P. Šabata, Najlepší spôsob, ako ľudí rozoštvať, je zoslať mor, in: SME, 23.12.2021, 24.)

Ťažké situácie vedia ľudí spojiť, ale aj rozoštvať. Autor románu azda najhlbšie vystihol zložitosť situácie na postave kňaza, ktorý mor označil najprv za „zaslúžený trest“, ale napokon spoznal, že „v ľuďoch je viac vecí hodných obdivu ako zavrhnutia“. Ten kňaz napokon zomrel pri ošetrovaní chorých. Novinár vo svojom premýšľaní porovnáva situáciu v románe so súčasnou pandémiou a upozorňuje na zmenenú situáciu, keď sa dnes ľudia rôznych názorov a rôznej viery nemusia vôbec osobne stretnúť, ani sa naživo pohádať, ale ani spoznať, čo ich spája. Novinár poukazuje na skutočnosť, ako sú dnes mnohí ľudia priam zabarikádovaní vo svojich názoroch, lebo im to umožňujú súčasné sociálne siete, elektronická pošta a internet.

Keď bolo napísané Jánovo evanjelium, z ktorého dnes čítame pri vianočnej bohoslužbe, nejestvoval žiaden internet, ktorý by bol prekážkou osobného stretnutia a oslovenia. Autor evanjelia však spomína jednu zásadnejšiu prekážku, keď píše o svetle, ktoré prišlo na svet: „Bolo vo svete a svet ním vznikol, ale svet ho nepoznal. Do svojho vlastného prišlo a jeho vlastní ho neprijali“ (Jn 1,10-11). Hovorí sa, že nie je nič ľudskejšie ako slovo. Akoby sa dieťa mohlo stať človekom, ak by ho nik neoslovil, ak by sa mu neprihovoril? Bez oslovenia inými nevieme žiť. Ale máme aj skúsenosť, že slová môžu „zabíjať“, že môžu byť veľmi zneužité. Preto hlbšie ako prekážky, ktoré pochádzajú zo súčasných technológií, sú prekážky, ktoré pochádzajú z obrazu, ktorý si vytvárame sami o sebe.

Francúzsky spisovateľ kedysi a ten český novinár dnes chcú ľudí povzbudiť, aby sme „pracovali pre vec, ktorá spája“. Môžeme sa pýtať, či poznanie toho, čo nás spája, čo robí ľudí ľudskými, je iba vecou správneho rozumu. Evanjelium dnes hovorí o Slove, ktoré „bolo na počiatku, ktoré bolo u Boha, ba bol to sám Boh“ (Jn 1,1). V gréckom texte je toto Slovo písané ako logos a filozofia to chápe aj ako rozum. Kresťanský autor evanjelia vidí toto Slovo, tento rozum, ako plný milosti a pravdy. Pravdu v našich predstavách spájame s rozumom, ale milosť si možno nevieme nikam zaradiť. Milosť je vlastne láska, ale láska, ktorá nie je zo mňa. Je to láska, ktorá ma predchádza, je darom, ktorý si nemôžem nárokovať.

Niektorí ľudia stavajú rozum a lásku vedľa seba i proti sebe. Ale rozum nie je len chladné premýšľanie a láska nie je len citová záležitosť. Čo nás robí správnymi ľuďmi? Azda správny rozum? Aký je to? Prečo toľkým ľuďom chýba, a to aj vysoko vzdelaným? Vianoce sú o narodení Ježiša, ale nielen ako dieťaťa, ktoré vyrástlo a stalo sa zaujímavým človekom. Jánovo evanjelium vo svojom úvode povie, že v tomto Ježišovi sa Slovo, ktoré bolo u Boha, stalo telom a prebývalo medzi nami, a že sme z jeho bohatstva dostali „milosť za milosťou“ (Jn 1,16). Preto máme odvahu hovoriť o spojení Boha s ľuďmi, o spojení rozumu s láskou. Je to výmysel? Nie, je to skúsenosť, ktorú ale potrebujeme vždy znova overovať a dosvedčovať.

Pred Vianocami pápež František prednáša osobitný príhovor k vatikánskej kúrii, zamestnancom hlavných úradov. Predvčerom pápež povedal: „Ak by sme mali vyjadriť celé tajomstvo Vianoc jedným slovom, verím, že slovo pokora by nám najviac pomohlo.“ Spomenul zo Starého zákona príbeh vojvodcu Námana (2 Kr 5), ktorý pod brnením vojaka a vysoko postaveného človeka skrýval telo postihnuté malomocenstvom. Keď sa chcel uzdraviť, prorok ho vyzval, aby sa vyzliekol a okúpal sedemkrát v rieke Jordán. Najprv sa zdráhal, potom proroka poslúchol. „Pokora obnaženej ľudskosti mu získala uzdravenie,“ povedal František a vyzval, aby každý z nás na Vianoce odložil svoj pancier a vyzliekol sa z kostýmu svojej roly vo svete. Pokora je cesta k pravej ľudskosti. Ale pozor, nemáme sa klaňať pánom vo svete, ale Kristovi v jeho pokore! Postoj pokory prepojil pápež František so synodálnou cestou cirkvi, ku ktorej sa majú obrátiť členovia vatikánskych úradov a celá cirkev, aby sme sa stali príkladom spoluzodpovednosti, spolupráce a záujmu o chudobných, či už v hmotnej, duchovnej, citovej alebo mravnej núdzi.

Milí priatelia, nech nás Vianoce privedú k Bohu, ktorý sa zjavuje v pokore, a pomôžu nám odstrániť prekážky, ktoré medzi sebou občas vytvárame. Všetkým nám veľmi prajem šťastné a sväté Vianoce!