Mk 10,2-16

Čo je pre nás, pre ľudí všeobecne, témou číslo jeden? Je to azda Boh? Nie je to skôr majetok, peniaze, snaha o vlastný úspech? Podľa všetkých skúseností a výskumov témou číslo jeden je pre väčšinu ľudí láska, často však zúžená len na pohlavnú príťažlivosť.

Ak sa pozrieme do 10. kapitoly Markovho evanjelia, nájdeme tam toto všetko pojednané jedno za druhým: vzťah mužov a žien, manželstvo a prípadný rozvod; potom téma majetku, bohatstva; a napokon téma osobných ambícií, úspechu. Dnešný úryvok evanjelia venuje sa prvej téme – láske a manželstvu. Farizeji, náboženskí aktivisti, prišli za Ježišom s otázkou. Nepýtali sa, ako mať šťastné manželstvo, ale ako sa rozviesť. Ježišova odpoveď zdá sa byť jasná: Zaužívané pravidlo medzi Židmi, keď muži mohli poslať preč svoje manželky, označil Ježiš za dôsledok tvrdosti srdca. Potom zacitoval zo Sv. písma, z 2. kap. knihy Genezis, že manželstvo vzniká vtedy, keď „muž opustí svojich rodičov, pripúta sa k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2,24). Ťažko posúdiť, akú odpoveď očakávali od Ježiša farizeji, asi nejaké jednoznačné áno alebo nie – dovolené, nedovolené. Isté je, že Ježiš odmietol schváliť rozvodovú prax, aká bola zvykom u Židov. Jasné zdá sa i to, čo pokladá za Bohom dané manželstvo. Je však podľa Ježiša Bohom chcené manželstvo to isté ako podľa predpisov uzavreté manželstvo?

Niektorí katolíci si Ježišovu odpoveď vyložia tak, že hovorí o tom, čo nazývame cirkevné alebo – ľudovo povedané – v kostole uzavreté manželstvo. Málokto vie, že z právneho hľadiska katolícka cirkev pokladá za platné aj manželstvá neuzavreté v kostole – sú to napríklad všetky manželstvá medzi ľuďmi, čo nie sú katolíci. Stane sa, že niekto príde, chce sa sobášiť a povie: Som rozvedený, ale nie je problém, nemal som sobáš v kostole… Ak však dotyčný nie je katolík, nie je viazaný cirkevným právom, a ak za ženu ani nemal katolíčku, cirkev uznáva jeho necirkevné manželstvo za platné (iste, kým sa nedokáže opak). Alebo vymyslime si situáciu: Nejaký muž a nejaká žena sa stretnú v opustenej krajine. Náhodou sú obaja katolíci, ale široko-ďaleko nie je kostol, ani kňaz, čo by ich zosobášil. Majú sa radi, začnú spolu žiť, žijú zodpovedne a verne. Cirkev verí, že Boh ich spojil, a ak sa naskytne príležitosť, s radosťou požehná ich manželstvo.

Keď sa vrátime k textu dnešného evanjelia, lepšie pochopíme, o čo ide. Prvá kresťanská cirkev mala medzi svojimi členmi veľa ľudí židovského pôvodu. Tí poznali pravidlo, podľa ktorého sa židovskí muži mohli v istých prípadoch rozviesť a vziať si inú ženu za manželku. Prví kresťania poznali aj vtedajšie rímske zákony, podľa ktorých sa aj ženy mohli dať rozviesť. Za textom evanjelia treba počuť otázku tých prvých kresťanov: Čo máme robiť, alebo presnejšie, čo nám radí robiť Ježiš? Z jeho odpovede je jasné, že odmietol židovskú prax, ale nepovedal, že každý má právo rozviesť sa. Odkazom na stvorenie poukázal na rovnoprávnosť muža a ženy a citátom z Biblie pripomenul, z čoho sa manželstvo skladá: z prevzatia zodpovednosti, z lásky a z osobnej intímnosti. Ak sa niekomu nedarí, ak je nešťastný, nemôže ísť iba o formálny rozvod. Podľa Ježiša mal by sa pýtať, či berie vážne sám seba, ako berie svojho partnera/partnerku, a čo pokladá za lásku. Samozrejme, takto sa máme pýtať nie až vtedy, keď je zle, ale vtedy, keď sa rozhodujeme koho prijať do svojho života ako svojho muža, ako svoju ženu.

Nečakám, že zaľúbení ľudia sa ako prvé budú pýtať, či je ich láska od Boha. Pýtajú sa, či vôbec je alebo či príde, a poznávajú to niekedy ľahšie, inokedy ťažšie. Mnohí sa natrápia, kým svoju lásku nájdu, často po viacerých chybách a omyloch. Predsa môžeme nájsť Boha práve pri hľadaní svojej lásky. Boh nie je čarodejník, ktorý niekoho začaruje pri cirkevnom sobáši. Boh sa zjavuje ako najkrajšia skúsenosť nášho života. Povrchní ľudia majú sklon svoju lásku hodiť na prírodu. Ja vravím, že príroda je všeobecná, a tak muži vo všeobecnosti vnímajú ženy ako príťažlivé. Príroda však nerozhodne, ktorá žena má sa stať tvojou ženou. Ešte horšie, ak by o tom mali rozhodovať iní ľudia. V minulosti to bolo časté, že sa ľudia sobášili bez lásky, len aby ekonomicky prežili. Takže naozaj, najdôležitejšie je pýtať sa, s kým nás spojil Boh. Nie, či nás začaroval, ale spojil. Nie príroda, nie iní ľudia, ale Boh ako najkrajšia skúsenosť nášho života.

Všetkým je známa tá zvláštna Božia operácia: Boh vybral z Adamovho tela jedno rebro a stvoril mu z neho ženu. Niekomu je to na smiech. V starej hebrejčine sa však slová rebro a srdce vyslovujú temer rovnako. Znie to celkom inak, keď povieme, že manželka je utvorená „zo srdca“. Nedávno som sa dočítal, že v ešte staršom jazyku Blízkeho východu ako bola hebrejčina (v ktorej bola napísaná Biblia), a to v jazyku Sumerov, majú slová rebro a život rovnaké písmenká a rovnakú výslovnosť. Potom platí, že Boh stvoril mužovi ženu z jeho života, alebo že tá žena sa stáva jeho životom.

A tak sa pýtajme, o čom je náš život, čím je, a nehoďme to na prírodu, na osud, ani na iných ľudí. Na pozadí svojho premýšľania a svojich túžob zjaví sa nám, kto sme, kto nás utvoril a ako máme ľúbiť. Nech sa nám pri tom všetkom zjaví aj Boh sám ako ten najlepší sprievodca naším životom!