Mk 8,27-35

V ostatných dňoch žije naša spoločnosť očakávaním pápežovej návštevy. K udalosti sa vyjadruje kde-kto. Ľudia, ktorí sa tešia, i takí, čo sú proti. Doba sa zmenila, takí, čo sú proti, nájdu sa aj medzi katolíkmi. S mimoriadnym návštevníkom spájajú sa mimoriadne očakávania. Asi najzaujímavejšia je otázka, k čomu nám na Slovensku môže pápež pomôcť. Túto otázku si kladú najmä tí, ktorí citlivejšie vnímajú nedostatky v spoločnosti. Čo však môže zmeniť jeden človek, hoci je aj pápežom?

Nad textom dnešného evanjelia sa môžeme spýtať aj inak: Čo môže niekto zmeniť, ak by bol hoci aj Mesiášom? Vyznanie Petra, že Ježiš je preňho a ostatných učeníkov Mesiášom, znie pekne. Problém bol v tom, čo si pod tým Peter vlastne predstavoval. V Markovom evanjeliu sa len pár riadkov pred dnešným úryvkom dočítame, ako Ježiš vystríhal pred kvasom farizejov a kvasom Herodesa. Kvas sa spomína obrazne – na označenie rôznych prekrútení, poloprávd a klamstiev, ktoré môžu nebadane preniknúť do našej mysle a srdca. Ježiš svojich učeníkov priam zasypal otázkami: Stále nerozumiete? Máte zatvrdnuté srdce? Máte oči a nevidíte? Máte uši a nepočujete? Nepamätáte sa, nechápete? (Mk 8,14-21) Po istom čase sa presunul ďalej od prostredia, ktorého ho neznášalo, a učeníkov sa spýtal, čo si o ňom myslí verejnosť a čo oni. Peter vyznal, že Ježiš je pre nich Mesiáš. Akonáhle však Ježiš začal hovoriť, ako to vidí, ukázalo sa, že každý si to mesiášstvo predstavuje inak. Podstata, ako naznačil Ježiš, skrýva sa v tom, čo pokladáme za úspech, za svoju výhru.

V Ježišovej dobe sa neriešilo, či ľudia potrebujú náboženstvo. Každý nejaké mal a nejako ho praktizoval. Kultúrni Rimania a Gréci neboli primitívni pohania. Mali svoje sviatky, konali ceremónie, v krásnych chrámoch prinášali obety bohom a mnohí vyhľadávali ľudí, ktorí mali povesť mudrcov a radcov. Židia svoje náboženstvo prejavovali tiež rôznymi rituálmi, na rozdiel od pohanov snažili sa o spravodlivosť pred Bohom. Samozrejme, rozdiel medzi pohanským náboženstvom, kde sa ľudia pokúšajú čarovať so svojím osudom, a náboženstvom, v ktorom sa človek snaží byť pred Bohom spravodlivý, je obrovský. Predsa, Ježiš sa k tomu, ako sa náboženstvo medzi Židmi chápalo a vykonávalo, postavil veľmi kriticky. Preto sa doňho opakovane navážali farizeji a zákonníci, preto voči nemu počas bohoslužieb vykrikovali zlí duchovia, preto musel utiecť spomedzi krajanov v Nazarete a nemohol tam urobiť žiaden zázrak. 

Nielen kedysi židovské, ale každé náboženstvo dá sa poňať ako prostriedok, pomocou ktorého zabezpečíme v spoločnosti isté pravidlá a zákony. Po víťazstve Talibanu v Afganistane kladú sa otázky, čo všetko títo ľudia v mene svojho chápania náboženstva prikážu a zakážu. Po páde komunistov sa u nás pred 30 rokmi vrátili kresťania do verejného života. Na jar roku 1990 malo hnutie, ktoré sa nazvalo kresťanským, podporu temer 60%. Keď predstavitelia tohto hnutia potvrdili, že sa posnažia zmeniť zákony, ktoré dovoľujú konať nemorálne skutky (najmä v oblasti intímneho života), vyľakalo to časť spoločnosti. Médiá začali písať o čiernej totalite a bolo pomerne ľahké získať voličov do iných strán. Samozrejme, každý má právo presadzovať svoju predstavu o spoločnosti a o tom, čo je morálne. V politickom, mocenskom presadení svojich predstáv o morálke však ťažko môžeme vidieť vôľu Božiu alebo príchod Mesiáša.

Podľa predstavy Petra a ďalších učeníkov Ježiš nemohol trpieť, nemohol prehrať s veľkňazmi, zákonníkmi, a najmä nie s Rimanmi. Naopak, sám mal prevziať moc v Jeruzaleme a obnoviť Dávidovo kráľovstvo. Oproti tejto predstave sa Ježiš vymedzil tajomným vyjadrením: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, kto stratí svoj život pre mňa a evanjelium, zachráni si ho“ (Mk 8,35). Podľa Ježiša teda víťazom nie je nezraniteľný, ale darujúci sa. Kto zariskuje, kto sa daruje, žije pre iných, zachráni sa. Ak v dnešnej sekulárnej spoločnosti kresťania (cirkev) strácajú podporu, môže to znamenať, že spoločnosť je zlá a hlúpa, ale môže to znamenať aj to, že sa už nevidí, na čo sú kresťania, na čo je cirkev potrebná.

Kňaz a novinár Karol Lovaš, žijúci v Čechách, napísal pred príchodom pápeža Františka článok, v ktorom okrem iného píše: „Cirkev nemôže čakať na lepší svet. Patrí jej ten aktuálny. Do neho príde aj pútnik František. Do našej chorej krajiny. Aby nám priniesol to, čo najviac potrebujeme. Nádej, uzdravenie, oslobodenie od seba, od vlastnej dôležitosti. Od ega, pýchy, rozdelenia, neustáleho hľadania vnútorného a vonkajšieho nepriateľa. Aby sa to podarilo, ako vraví pápež, „cirkev musí zostať otvorenou sálou. Nie malým a uzavretým krúžkom, ale spoločenstvom so široko otvorenou náručou“. Cirkev dokonalých a čistých je podľa pápeža „miestnosť, kde nie je miesto pre nikoho. Cirkev s otvorenými dverami, ktorá oslavuje Krista, je, naopak, veľká sála, kam môžu vstúpiť všetci. Spravodliví aj hriešnici.“ (https://nazory.pravda.sk/analyzy-a-postrehy/clanok/600189-putnik-v-chorej-zemi/)

Karol Lovaš dodáva: „František prichádza s jediným cieľom – inšpirovať.“ Za seba dodajme: Je to dosť. Všetko ostatné si musíme odmodliť, odtrpieť, premyslieť, vykonať my sami.