Jn 6,60-69

V prvej polovici tohto roka prebiehalo sčítanie obyvateľstva na Slovensku. Oficiálne výsledky ešte nie sú zverejnené, ale zo zákulisia prenikajú správy, že dosť poklesol počet ľudí, ktorí sa hlásia ku katolíckej cirkvi. Zamlčanie cirkevnej príslušnosti na stránke štatistického úradu nie je to isté, čo zapretie viery, ale určite o niečom svedčí. Môžeme sa len pýtať, kto z tých ľudí, čo nechcú byť pokladaní za katolíkov, stal sa naozaj neveriacim, kto „prešiel“ na inú vieru či do inej cirkvi a kto sa len „hnevá“ na svoju cirkev, lebo mu vadia biskupi a kňazi, ktorú ju navonok zastupujú.

V 6. kapitole Jánovho evanjelia je Ježiš prirovnávaný k chlebu života alebo k chlebu, čo zostúpil z neba. Ako sme si už nad textom tejto kapitoly viackrát povedali, tento obraz chleba vzťahovaný na Ježiša znamená, že Ježiš je dodávateľom našej životnej energie, že sa stáva našou výživou. Na rozdiel od nejakého učenia alebo zákona, ktoré tiež upravujú náš život, jedlo je osobnejšia záležitosť. Neusmerňuje nás zvonka, ale živí nás zvnútra. Keď sa nám niečo páči, hovorievame aj tak, že „najradšej by som to zjedol“. Poznám ľudí, ktorí sa vedia rozplývať napríklad nad malým dieťaťom a prihovárajú sa mu slovami: „Jej, aký si milučký, až si na spapanie.“ Taká reč vyznieva smiešne, ale dobre vystihuje vzťah, ktorý prekračuje hranice a snaží sa o stotožnenie. Matka a dieťa, priateľ a priateľka, milý a milá sú jeden pre druhého z istého pohľadu pokrmom, žijú nielen jeden pre druhého, ale jeden z druhého. Ako čítame v Jánovom evanjeliu, Ježišova reč, v ktorej sa ponúka ako chlieb života, však nekončí vzájomným radostným objímaním, ale odchodom mnohých učeníkov. Čo sa stalo, že sa im Ježiš znepáčil, prečo jeho reč nazvali tvrdou rečou?

Ježiš svojich učeníkov neformoval ako partiu kamarátov, ktorí zdieľajú spoločné záujmy a svoju blízkosť si spečatia vzájomným objímaním a popíjaním. Ježiš sa predstavil ako autorita, ktorá – ako každá skutočná autorita – môže niekoho nadchýnať, ale iného ľakať. Poznáme deti slávnych umelcov, politikov či vedcov, ktorí sa snažili vyrovnať svojim rodičom, a preto to niekam dotiahli. Ale poznáme aj takých synov či dcéry, ktorí sa cítili byť svojimi rodičmi nedocenení a trpeli tým, že nenaplnili ich očakávania. Psychológovia by nám povedali, v akých vzťahoch sa tieto traumy najčastejšie vyskytujú. Jestvujú ľudia, ktorí sa práve v náboženstve nechajú radi „viesť za ručičku“, nechajú sa úplne dirigovať, úplne sa podriadia autorite, ale zdá sa, že v Ježišovom prípade išlo o niečo iné. Ľudia, ktorí patrili do jeho okruhu, od neho odišli, lebo od nich nechcel podriadenie, ale skôr stotožnenie, zblíženie, osvojenie si jeho veci a jeho samého. Takéto stotožnenie pre niektorých z Ježišov učeníkov už bolo priveľa. Akoby povedali: Rešpektujem ťa, uznávam ťa, páči sa mi, čo hovoríš, ale nechaj mi odstup, a ak to nejde, končím, odchádzam.

Isté pochopenie, o čo Ježišovi išlo a čo sa čaká aj od nás, nájdeme vo vyjadrení apoštola Petra, ktorý prehovoril za tých, čo s Ježišom zostali: „Ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý“ (Jn 6,69). Peter spomína slová života. Tie slová však nie sú len slová, Peter vlastne odsúhlasil Ježiša ako ten chlieb, teda to, z čoho, z koho vie rozmýšľať, konať, žiť.

O čo presne ide, si viem predstaviť na skúsenosti, ktorú som prežil pred mnohými rokmi tesne pred ukončením štúdia na teologickej fakulte v Bratislave. Bolo zvykom, že absolventi štúdia mali pripraviť tablo so svojimi fotografiami. Nechodilo sa s ním po ulici, ako to robia maturanti, tablo malo byť umiestnené na stene fakulty. Na table okrem obrázkov absolventov boli aj tváre predstavených fakulty a seminára. Ako hlavnú myšlienku, tzv. motto, sme si na tablo vybrali presne tie vety, ktoré sme dnes čítali z evanjelia: „Pane, ku komu pôjdeme…“ Dekan či tajomník fakulty, keď si pozrel náš návrh, sa rozčúlil a kričal na nás, čo tým chceme povedať: Či azda nie to, že je v tejto škole všetko nanič?! Až tak sme si to nemysleli, ale vnútorne sme sa s tými predstaviteľmi na škole, schválenými komunistickým režimom, naozaj nestotožňovali a pokiaľ sa dalo, sme ich obchádzali. Možno preto sa nám odkiaľsi z podvedomia vynorilo práve to Petrovo vyznanie: „Kam by sme išli? Ty, Ježiš, máš pre nás pravé slová, ty nás oslovuješ, tebe sme uverili.“ Neustúpili sme zo svojho návrhu mať práve tento citát z evanjelia ako motto na table, a tak sme nakoniec žiadne tablo nemali. Z tých rokov sme jediný ročník, ktorých fotografie na stenách školy ani v archíve nenájdete.

V protiklade k ľuďom cirkvi, ktorí sa nám nepáčili, ktorí neboli priateľskí a úprimní, a navyše držali s vtedajším proticirkevným režimom, sme sa prepracovali k sústredeniu sa na podstatné: Na Ježiša a jeho evanjelium – a zostali sme v cirkvi. Nie v cirkvi ako úrade, nie v cirkvi, ktorá ráta svoje „ovečky“ ako štatistický úrad svoje čísla, ale v cirkvi, ktorá je s Ježišom na ceste, na pochode, v zápase za lepší svet. Kto objavil to podstatné, nedá sa znechutiť, ale žije z Ježiša, z jeho slova, a zabojuje aj za ľudí, ktorí životom kráčajú spolu s ním.