Jn 6,41-51

Vo svete sa robia rôzne výskumy, podľa ktorých sa hodnotí kvalita života. Jestvuje výskum aj v takej ťažko uchopiteľnej oblasti, ako je šťastie. Podľa niektorých výsledkov sa najšťastnejšie cítia obyvatelia niektorých menších krajín západnej Európy. Iste to súvisí s určitou úrovňou bohatstva, ale aj s inými hodnotami, ako sú osobná sloboda a bezpečnosť. Zároveň platí, že bohatstvo, slobodu a bezpečnosť málokde dokážu udržať v rovnováhe. Ak sa pýtame, od koho alebo od čoho závisí dosiahnutie šťastia, môžeme myslieť na tzv. elity, teda na ľudí, ktorí majú moc a vplyv. Niekto môže pripomenúť, že šťastie závisí najmä od človeka samotného, a veriaci človek si spomenie aj na Božie požehnanie.

6. kapitola Jánovho evanjelia, z ktorej sme čítali aj dnešnú nedeľu, opäť pojednáva o dosiahnutí šťastia, spokojného života, a zároveň predstavuje Ježiša ako toho, ktorý zaručí a naplní naše túžby. Jánovo evanjelium v tejto súvislosti používa pre Ježiša obraz chleba a dodáva, že je to chlieb z neba. Poslucháči evanjelia poznajú tento obraz a tiež ďalšie prirovnania, ktoré nájdeme v Jánovom evanjeliu: dobrý pastier, svetlo či živá voda…

Ide o poetické prirovnania, ktoré používa Jánovo evanjelium v konfrontácii s vtedajšími náboženskými hnutiami, či už medzi Židmi alebo pohanmi. Náboženské prirovnania o chlebe a vode poznali Židia z príbehov o vyslobodení z Egypta, z čias, keď ich predkovia blúdili po púšti a zápasili o holé prežitie. Podľa biblických rozprávaní tíšil im hlad a hasil smäd sám Boh. Židia v tej dobe chápali už samotné prežitie ako dar Boží, ale Mojžiš a ďalší náboženskí vodcovia im opakovane pripomínali, že k životu sú potrebné aj iné hodnoty – na prvom mieste poslušnosť voči Bohu, poznávanie a plnenie jeho vôle. Jánovo evanjelium nadväzuje na túto tradíciu hľadania Božej vôle a požaduje, aby sme Ježiša, jeho život a slovo, nielen poslúchali, o ňom premýšľali, ale ho aj prijímali. Prijímali tak, ako sa prijíma pokrm nevyhnutný pre život.

Hovorili sme o tom už minulú nedeľu. Ak evanjelium prirovnáva Ježiša k jedlu, ide o veľmi osobné prijatie. Nejde len o podriadenie sa autorite – ako kedysi, keď ľudia boli jednoduchší a keď im kňaz niečo povedal, tak to brali za hotovú vec. Nejde ani o tzv. duchovné vedenie, keď niekto sa chodí pravidelne radiť s kňazom alebo s iným priateľom. A nejde ani o intelektuálne prijatie nejakej múdrosti. Pri tom všetkom to človeku nemusí vojsť „pod kožu“, nemusí sa to stať jeho osobnou vecou. Prijímať niečo ako pokrm však znamená, že to prijímané sa stáva našou výživou, spracuje sa v našom tele a premení na životnú energiu. Ak prijímame Ježiša ako pokrm, prijímame ho teda tak, že Ježiš sa stáva súčasťou nás samých a mení sa na našu životnú energiu.

V katolíckej tradícii sa prijímanie Ježiša ako chleba pre život večný často zužuje na samotné prijatie eucharistického chleba, teda sv. Hostie. V protestantskej tradícii sa dôraz dáva viac na prijatie Ježiša cez jeho slovo v evanjeliách. Oboje je dôležité, preto si pri bohoslužbe pred sv. Hostiou kľakáme a knihu evanjelia bozkávame. Ale zároveň o Sv. písme a sviatostiach teologicky povieme, že sú to prostriedky alebo znamenia spásy, nie spása sama. Staroslovenské slovo spása (spomeňme na ruské spasibo) je vďačnosť alebo vďačná láska (po grécky eucharistia), a niekedy sa spása chápe ako synonymum pre záchranu a uzdravenie. Mohli by sme povedať, že aj šťastie, ale nesmieme to chápať lacno. Ak sú však sviatosti a Sv. písmo prostriedky spásy, záchrany, vďačnej lásky a šťastia, nemôžeme v nich vidieť veci, ale cez nich máme vidieť samotného Ježiša, jeho život pre nás.

Hovorí sa, že ženy chcú od svojich mužov často počuť vyznanie: Mám ťa rád. Muži to zasa až tak počuť nepotrebujú, ale zažiť to chcú. Slová a objatia sú však nič, ak je láska v lufte. Naopak, stanú sa klamstvom. Jeden priateľ jezuita, čo slúži omše v centre Bratislavy, mi nedávno napísal: „Od II. vatikánskeho koncilu som prijímal Pána Ježiša do ruky a ako kňaz ho veriacim podávam do ruky. Prečo niektorí ľudia nedokážu prijať Ježiša do ruky? Lebo sú egoisti. Pri každej sv. omši čítame v oznamoch: Prijímanie podávame výlučne do ruky.Ale prídu niektoré ženy a nútia ma konať proti svedomiu, odrazu stoja s otvorenými ústami predo mnou, a ja som bezmocný, viem, že jazykom ubližujú viac ako rukou – a pred oltárom mi nahlas nadávajú, že som satan, lebo im poviem, čo si myslím.“

„Pre veriaceho nie je nič ťažké a pre milujúceho nič nemožné,“ ukončil ten priateľ svoju skúsenosť citátom sv. Jána Vianneya. Je toho veľa, čo potrebujeme ku spáse či k šťastiu. Sociológovia o tom asi nebudú robiť výskum, ale som presvedčený, že najviac si k šťastiu pomôžeme, ak budeme veriaci a milujúci. Budeme – ak nám pôjde naozaj o prijatie Ježiša, jeho života pre nás.