Jn 17,11b-19

Súčasné médiá prinášajú správy z každého kúta sveta. Jeden obraz strieda druhý, jedna správa druhú. Dnešný svet je všelijako poprepájaný, kamery a mikrofóny nazerajú aj tam, kde ich nik nečaká. Napriek tomu sa svet stáva čoraz menej prehľadným a bezpečným.

V Jánovom evanjeliu je 17. kapitola venovaná Ježišovej rozlúčkovej modlitbe. Autor textu ju umiestnil do rámca poslednej večere, hneď po jej skončení informuje o odchode do záhrady, v ktorej bol Ježiš zajatý. Ježiš v modlitbe prosí Otca za svojich učeníkov. Prosí, aby zostali jedno, ako je on jedno so svojím Otcom a aby ich Otec ochránil pred Zlým.

Svet sa nestal problematickým až dnes. Bol takým vždy, aj keď ľudia neboli tak technicky a informačne prepojení a zároveň zaťažení, ako je to v súčasnosti. Pojem „svet“ sa v Biblii používa v rôznom význame. Môže sa myslieť svet ako Boží dar a stvorenie, na ktorom Bohu záleží (a malo by aj nám), a môže sa myslieť aj ako to, čo sa vedome od Boha dištancuje alebo priamo stavia proti nemu. V tom prvom, pozitívnom význame, sa o svete píše v Jánovom evanjeliu, keď Ježiš v rozhovore s Nikodémom povie, že Boh miluje svet a chce ho zachrániť (Jn 3,16). V tom negatívnom význame sa svet spomína v úvode do Jánovho evanjelia, keď sa konštatuje, že Božie slovo bolo vo svete a svet ním vznikol, ale svet ho nepoznal a jeho vlastní ho neprijali (Jn 1,9-11). Tými, ktorí prijali, sú ľudia, o ktorých Ježiš povie, že Otec mu ich dal zo sveta (Jn 17,6). Za nich sa modlí, aby obstáli, uchránili sa a zostali jedno.

Ako si toto uchránenie máme predstaviť? Podľa biblických teológov Jánovo evanjelium vzniklo na konci 1. storočia n. l., keď kresťanské obce boli rozšírené po celom území vtedajšej Rímskej ríše. Kresťania boli temer všade, ale všade tvorili menšinu. Ich viera a súdržnosť bola skúšaná viacerými prenasledovaniami a rôznymi pochybnosťami. Kresťanov ani tak neohrozovali hmotárski a nemorálni ľudia alebo primitívne kulty pohanov. Kresťanov mohol z jednej strany zlákať známy moralizmus, ako ho pestovalo farizejské židovstvo, snaha o prísnu čistotu učenia a mravov, ktorá však ľahko skĺzavala do namyslenosti a uzavretosti. Z druhej strany hrozilo pokušenie o akúsi vyššiu múdrosť (gr. gnózu), ku ktorej vraj majú prístup intelektuálno-duchovné elity. Jedna i druhá koncepcia svet odmietala, pohŕdala ním – veď svet je hlúpy i zlý! – a svojich prívržencov viedla k tomu, aby sa zo sveta vyčlenili, a tak si zachovali súdržnosť a jednotu. Ak chceme porozumieť, ako sa máme pred Zlým vo svete uchrániť a zachovať si jednotu, musíme si všimnúť, čo Ježiš presne hovorí: „Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my“ (Jn 17,11). Nemáme byť jedno ako farizejskí, ani ako intelektuálni elitári. Máme sa zachovať v Otcovom mene. To meno ohlasuje Boží nárok, jeho Slovo, jeho pravdu, ktorá posväcuje.  „Posväť ich pravdou; tvoje slovo je pravda“ (Jn 17,17), modlil sa Ježiš.

Chápem ľudí, ktorí nevládzu veriť v Boha, alebo nechápu, o čo vlastne ide. Ale pokladám za dôležité, aby sme sa aspoň pýtali, čo je pre nás veľké, záväzné a sväté, a všimli si, aké by to bolo úbohé i strašné, ak by sme jednoducho uverili v seba, vo svoju pravdu, alebo vo vlastnú morálku a slušnosť. A to všetko ešte aj vo vyčlenení sa od ostatných alebo ponad nich. Preto je tak dôležité zostať otvoreným, pripraveným na obdarovanie a oslovenie. Ako sa chránime pred Zlým vo svete my, ako sa zachováme jedno? Od niektorých našich kresťanov nepočujem nič iné len sťažovanie sa na svet a obviňovanie iných z korupcie a ďalších nemorálností. Niektorí známi mi pravidelne posielajú maily so správami, ako upadá cirkev, lebo vraj ustupuje svetu, uznala Židov za starších bratov vo viere a najnovšie moslimov prijíma za našich mladších bratov, s ktorými sme spolu deťmi jedného Otca. Pápežovi Františkovi vyčítajú, že vraj nedáva jasné pokyny a toleruje odchýlne stanoviská. Stratil som chuť týmto mojim známym odpovedať a ich lamentácie som prestal čítať. Radšej sa rozhliadam, kde jestvuje porozumenie a jednota medzi nami na Ježišov spôsob.

Nedávno som spoznal jednu rehoľnú sestru, ktorá pochádza z Bratislavy a viacero rokov pracovala medzi chudobnými ľuďmi v Brazílii. Pôsobí prirodzene, oblieka sa civilne, vyzná sa v hudbe i športuje. Teraz je v Európe, aby si doplnila teologické štúdiá. Teší sa, až sa raz bude môcť vrátiť medzi svojich chudobných. Pýtali sme sa jej, či nechcela medzi chudobnými pracovať na Slovensku, napríklad v niektorej rómskej osade. Hovorí, že nič neplánovala. Pred rokmi vstúpila do jedného kláštora v Bratislave. Prišli k nim raz na návštevu ich predstavené z kláštora, ktorý je vo Francúzsku. Vedenie bratislavského kláštora si neprialo, aby ich mladé sestry prišli s tými cudzími do kontaktu. Jej sa to podarilo, pozvali ju do Francúzska, a neskôr poslali na misie do Brazílie. Najprv sa tamojšej situácie zľakla, zakrátko si však ľudí zamilovala. Spolupracuje aj v komisii, ktorá pri brazílskej biskupskej konferencii pripravuje liturgickú hudbu a piesne.

Páči sa mi, ako sa v tých piesňach odráža viera v Božie slovo, ktoré mení svet. Jedna z piesní má názov: Ak umlčia hlas prorokov, kamene budú kričať. V približnom preklade sa spieva: „Ak uzavrú tých málo ciest, tisícky nových chodníkov sa zrodí. Pravda sa nenechá dlho obmedzovať. Ježiš je chlieb rovnosti, ktorý sme prišli prijať, aby sme boli s trpiacimi a ich zápasmi. Prijímať znamená stať sa nebezpečným a vyrušovať. S vierou v jednote naše kroky raz prídu k cieľu.“ V podobnej viere, na podobný spôsob prijmime aj my v našich podmienkach Ježiša a jeho slovo a nechajme sa ním viesť po chodníkoch, ktoré sa pred nami otvárajú.