Jn 10,11-18

V týchto dňoch ešte stále prebieha sčítanie obyvateľstva na Slovensku. Väčšina občanov už sčítací formulár vyplnila. Uzávery z výsledkov prieskumu budú známe až o niekoľko mesiacov. So zvedavosťou sa čaká na niektoré otázky, zvlášť ohľadom národnosti a náboženstva. Nedávno som sa dočítal, že veľa ľudí využilo možnosť prihlásiť sa k dvom národnostiam. Je to celkom pochopiteľné. Stačí si predstaviť, koľko detí má u nás otca Maďara a mamu Slovenku alebo naopak. Ktovie, ako by to dopadlo, ak by sa taká možnosť poskytla pri náboženstve: Som tu, ale aj nie. Som veriaci, hlásim sa k cirkvi, ale zasa nie tak celkom. Áno, ale.

Keď čítame v cirkvi evanjelium o dobrom pastierovi a ovečkách, môžeme snívať, ako sa máme radi, ako je Pán Ježiš naším dobrým pastierom a ako nám ho naši kňazi krásne reprezentujú, ale nečudujme sa, že sa pri tejto reči mnohí aj zľaknú a povedia si: radšej neprosím, nie som ovca, nepotrebujem opateru, a už vôbec nie od tejto cirkvi… Keď pozorne čítame 10. kapitolu Jánovho evanjelia, uvedomíme si, že túto reč nemožno len tak preniesť na situáciu v cirkvi a dobrého pastiera nemožno jednoducho stotožniť s našimi kňazmi či biskupmi. Pre evanjelium je dobrým pastierom Ježiš, len on a nik iný. Jeho pastierstvo, jeho zodpovednosť, nepochádza z funkcie, úradu – autor to zvláštne vyjadril: z poznania medzi Ježišom a Otcom. To poznanie je zároveň láskou: „Otec ma miluje, lebo dávam svoj život. Dávam a zasa si ho vezmem“ (Jn 10,17)

Je to zvláštna reč, tajomná, mystická, ako sme pri čítaní Jánovho evanjelia zvyknutí. Vyjadriť sa chce najvyššia forma vzájomnosti – dať za niekoho vlastný život. Toto „dať“ je pritom jednostranné: Dáva sa pastier, nie ovce. Treba pochopiť, že reč tu naozaj nie je o nejakom dobrom náčelníkovi a jeho zverencoch, ani o vzťahu medzi dvoma veľmi sa milujúcimi ľuďmi. Je to reč o náboženstve, v ktorom možno byť doma. Iste, keď sa povie náboženstvo, môžeme si všeličo predstaviť. Napríklad záväzné morálne zásady alebo odpočinkové meditácie. Dnešné evanjelium odkazuje na domov, udomácnenie vo vzťahu, v ktorom je Ježiš so svojím Otcom. Keď sme niekde doma, nie je to väzenie. A na druhej strane nie je to ani chaos, akýsi „holubník“, v ktorom si každý robí, čo sa mu zachce. Dá sa povedať, že kresťanská viera je vlastne uvedením do vzťahu medzi Ježišom a Bohom, v ktorom nachádzame domov a vieme ho potom vytvárať aj pre druhých.

O súčasnej spoločnosti sa už dávnejšie hovorí, že trpí prehnaným individualizmom a atomizáciou. Ľudia uprednostňujú vlastnú realizáciu pred zaradením sa do kolektívu, následkom čoho býva častá osamelosť, izolácia. Pandemická situácia tieto javy nespôsobila, iba zvýraznila. Ostať sám je zlé, ale byť niekým vedený na úkor vlastnej sebarealizácie chce málokto. Paradoxne, práve v našich (pokrokových či liberálnych) krajinách sa ľudia pri mnohých dôležitých rozhodnutiach – počnúc výberom životného partnera cez výdaj veľkých finančných prostriedkov až po politické voľby – až tak neriadia vlastným rozumom (akým?), ale pričasto len prechodnými emóciami. Ľudovo povedané: dajú sa nachytať.

Keď dnes v cirkvi používame staré prirovnanie o pastierovi a ovciach, nechceme nikoho nachytať. Toto evanjelium nie je o „ovčej“ závislosti. Pri pozornom čítaní zbadáme, že Ježiš nehovorí o závislosti, ale o svojej vydanosti, svojom darovaní sa. Nedávno zosnulý teológ Hans Küng pri odpovedi na otázku, čo je podstata kresťanstva, rád hovorieval: „Podstatou židovstva je morálka, podstatou islamu poslušnosť, podstatou budhizmu únik z utrpenia. Podstatou kresťanstva je Ježiš Kristus.“ Kto je kresťan, orientuje sa naňho, nechá ho pôsobiť v sebe. V praxi to značí, že často nevieme vopred, čo máme robiť. V takých prípadoch sa niekto rád spoľahne na nejakú poučku, pravidlo, alebo sa odvolá na svojho nadriadeného, alebo si zachová odstup a povie si, že nejde o jeho vec. To všetko si ľudia vedia ospravedlniť aj nábožensky. Kto je však naozaj kresťan, pýta si radu od Ježiša. Krajšie: Nechá ho prehovoriť v sebe.

O tomto vedení Ježišom sú známe príbehy svätých. Či to bol sv. František v 13. stor., sv. Ignác v 16. stor. alebo sv. Ján Bosco v 19. stor., všetci boli najprv podozrievaní, že nechcú rešpektovať zaužívané pravidlá a autority. Oni však vsadili na Ježiša, radili sa najskôr s ním. Od svojej mladosti už niekoľko desaťročí pôsobí v brazílskej Amazónii biskup Erwin Kräutler, pôvodom z Rakúska. V roku 1983 tisíce robotníkov spolu so ženami a deťmi, ktorým zamestnávatelia zadržiavali mzdu, zablokovali transamazónsku cestu, ktorá predstavuje akúsi brazílsku autostrádu. Vláda im pohrozila ozbrojeným zásahom. Keď sa o tom Kräutler dozvedel, šiel medzi robotníkov, aby pomohol nájsť riešenie. Keď ich úrady vyzvali, aby sa rozišli, radili mu, aby odišiel do bezpečia. Cítil, že nemôže inak, ako zostať s ľuďmi. Veliteľ ho nechal biť, lebo sa nazdával, že ľudí podnecuje k odporu. Vtedy začali všetci volať: Nechajte ho, je to náš biskup! Vďaka jednému reportérovi sa správa a zábery zo zásahu dostali do médií a o niekoľko dní robotníkom vyplatili dlžnú mzdu. Podobné situácie sa v živote Erwina Kräutlera opakovali, viackrát bol naňho spáchaný atentát. Podnes žije v Brazílii.

Nechceme závislosť, ani osamelosť. Chceme mať domov. Ježiš nám ho ponúka. Že sme ho našli, spoznáme podľa toho, že počujeme jeho hlas a okolo seba máme ľudí, ktorých spolu s nami Ježiš prijal za svojich.