Jn 12,20-33

Na Slovensku sa už dlhší čas nachádzame v dvojakej kríze. Jedna kríza je spoločná pre všetkých v Európe – žijeme viac ako rok postihnutí vírusovou pandémiou. Druhá je kríza vládnutia, správnejšie nevládnutia. Ako nedávno napísal bývalý novinár, dnes rehoľný kňaz a vysokoškolský učiteľ Karol Lovaš: „Slovensko je na pokraji síl. Dostali ho tam tí, ktorí uverili vo vlastnú dokonalosť. Uveriť bezvýhradne a neomylne v seba je ten najhorší koncept ľudskej viery.“ (Igor – biblický osol, Pravda, 18.3.2021.)

Podľa dnešného úryvku z Jánovho evanjelia Ježiš nežiadal, aby ho Boh alebo ľudia oslávili, ani neprosil, aby ho niekto zachránil pred smrťou. Vyznal sa, že chce len jedno: Nech Boh, Otec, oslávi svoje meno. Ako sme zvyknutí pri texte Jánovho evanjelia, stiera sa v ňom rozdiel medzi vonkajšími udalosťami a vnútorným svetom ľudí. Viaceré pasáže textu nie sú opisom udalostí, ale meditáciou nad nimi a nad vnútorným nastavením ich aktérov. Dnešný text pochádza z 12. kapitoly a nasleduje hneď po rozprávaní o Ježišovom privítaní v Jeruzaleme. Blízko boli veľkonočné sviatky a v meste bolo veľa ľudí. Časť týchto ľudí volala Ježišovi na slávu. Ako čítame v dnešnom texte, zaujímali sa oňho dokonca Gréci, čiže ľudia, ktorí sa spomedzi pohanov obrátili na židovskú vieru a prišli na púť do Jeruzalema. Odpoveď na tento záujem bolo Ježišovo vyznanie, že neprišiel osláviť seba, ale Boha, a doložil to príkladom o obilnom zrnku, čo zomiera, aby život mohol pokračovať a priniesť úrodu.

Ježiš príklad o zrnku sprevádza vysvetlením: Kto miluje svoj život, stratí ho, kto ho nenávidí, zachráni si ho. Slovo nenávidí znie príliš tvrdo. V nemeckom texte som našiel preklad vo význame necení si, dáva do úzadia. V latinskom texte evanjelia je odium (nenávisť), ale namiesto slova život je tam anima (duša). Vidíme, že aj prekladatelia biblických textov striedajú pojmy a trochu posúvajú významy. Slovko duša zastupuje tu život, jeho podstatu, to, čo dáva celej existencii a všetkému konaniu zmysel. Keď o tom premýšľame, začíname chápať. Kto miluje svoju dušu, svoj život, kto je sústredený na seba, na svoje uplatnenie sa vo svete, je podľa Ježiša stratený. V nadväznosti na oslavovanie ľuďmi na Kvetnú nedeľu akoby Ježiš tým svojim priaznivcom a podporovateľom hovoril: Áno, nadišla hodina, aby som bol oslávený, ale ako to obilné zrnko. Idem svojou cestou, konám a hovorím, ako verím, a prijímam, že za to zomriem. Nemodlím sa, aby som unikol tej hodine. Naopak, modlím sa, aby Boh oslávil svoje meno. Moje prípadné oslávenie je v Božích rukách. V tých mojich je snaha osláviť jeho meno.

Vidíme tu dve možnosti, ktoré sa odborne rozlišujú ako teonómia a autonómia. Autonómia spočíva v predstave vlastnej nezávislosti pod heslom: Môj zákon, môj koncept, moja prednosť. Teonómia je o odkázanosti na Boha, jemu sa dáva prednosť. Musia byť tieto dva postoje v protiklade alebo sa dajú zosúladiť? Obdobie, ktoré označujeme ako novovek, začalo koncom 15. stor. obratom od zamerania na Boha k zameraniu na človeka. Čoraz väčšiemu počtu ľudí sa zdalo, že odkaz na Boha ich robí nedospelými, neautonómnymi. Zdalo sa im, že ten odkaz na Boha a jeho slávu ich priam väzní a oberá o dôstojnosť. Koncept ľudských práv sa z toho dôvodu začal rozvíjať aj ako program odmietania náboženských predstáv. Podnes na Slovensku prežívame dozvuky tohto konfliktu. Sekulárno-liberálna verejnosť kričí: Neobťažujte nás náboženstvom! Konzervatívci zasa kričia: Morálka platí pre všetkých! Pravda, ani tí prví netvrdia, že sú bez morálky. Chcú si ju však stanoviť autonómne. Napríklad, ako vlastné právo na ukončenie tehotenstva alebo ukončenie vlastného života. Na druhej strane platí, že teonómia, odkaz na vyššiu autoritu, nie je to isté ako odkaz na cirkevnú autoritu v niektorej krajine a už vôbec nie na svetské zákony, ktoré by cirkev v tej krajine dokázala presadiť.

Niekedy hovorievam: Demokracia je ako v raji, dá sa hrešiť. Naozaj, ten známy biblický príbeh o Adamovi a Eve sa dostáva k svojej zápletke tým, že ľudia „môžu“ zhrešiť. Boh necháva autonómiu, necháva slobodu zhrešiť. Zároveň sa ale dostavuje skúsenosť, že samotná autonómia nie je žiadna výhra. To, čo nás zachraňuje ako jednotlivcov a ako spoločnosť, je hľadanie, komu vzdať úctu. Staromódne povedané, koho poslúchať. Povedané Ježišovými slovami: koho osláviť.

Boh nám autonómiu neberie, ale ukazuje nám, ako vo svojej autonómnosti, teda slobodne, ako dospelí ľudia, nájdeme príťažlivý stredobod svojej existencie. Ak sa rozhliadneme, objavíme: Úctu voči prírode, voči ľuďom i voči Bohu. A s porozumením si osvojíme aj Ježišovu prosbu: „Otče, osláv svoje meno!“