Iz 61,1-2a.10-11; Jn 1,19-28

Počas súčasnej korona-krízy sa viaceré činnosti preniesli z reálneho do virtuálneho priestoru. Na diaľku komunikujeme s priateľmi i pracujeme, dištančne fungujú školy a vo virtuálnom svete sa konajú aj bohoslužby. Sv. omše sa dajú sledovať z rôznych kútov sveta. Z našej farnosti sa snažíme dať na webovú stránku vždy aspoň záznam z nedeľnej sv. omše. Nedávno mi priatelia odporučili pozrieť si záznam z bohoslužby kňaza odniekiaľ zo stredného Slovenska. Kázal dlho, hromžil na hriešny svet, koronu vykladal ako Boží trest a horlivo brojil aj proti sv. prijímaniu na ruku. Viacerí diváci mu ďakovali, že konečne niekto povedal pravdu…

V advente pri čítaní evanjelia počúvame o Jánovi Krstiteľovi. V dnešnom úryvku od evanjelistu Jána sa spomína, že sa ho pýtali ľudia z Jeruzalema, z akého dôvodu si dovoľuje krstiť a kázať. „Ja len kričím na púšti, aby som pripravil cestu tomu, kto príde po mne ako Pán“ (Jn 1,23.), mal im odpovedať. V evanjeliách podľa Matúša a Lukáša sa dočítame, že Ján Krstiteľ bol aj ostrý, zvlášť náboženským úradníkom a farizejom vynadal, že sú ako jedovaté hady a že je už pripravená sekera, ktorá ich vytne (Mt 3,7-10). Predsa, jadrom Jánovho kázania nebol Boží hnev a trest, ale pripomenutie Izaiášovho proroctva o Pánovi, ktorému treba pripraviť cestu.

Dnes sme čítali text zo 61. kap. Knihy proroka Izaiáša, v ktorom sa nespomína priamo myšlienka o príprave cesty Pánovi, ale úloha či program Pánom pomazaného posla. Boh, Pán, podľa proroka koná medzi ľuďmi vo svojom vykonávateľovi či poslovi, o ktorom sa obraznou rečou tej doby vyjadruje ako o Pánovom pomazanom. Čo je úlohou alebo programom tohto Božieho konateľa? Izaiáš na tomto mieste nespomína hrozby, ale radostné činnosti. Doslova píše: „Duch Pána, Jahveho, je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie. Ohlásiť rok Pánovej milosti“ (Iz 61,1-2a). Zaiste v Starom i Novom zákone sa spomínajú aj Božie hnevy a tresty. Dá sa to vysvetliť ako vyjadrovanie našich pocitov zo situácie vo svete, pričom sa domnievame, že sám Boh musí byť nad niektorými udalosťami a úkazmi nahnevaný. Kto však pozorne číta Sv. písmo v celosti a súvislosti, nepočuje hrozbu, ale opakujúci sa Boží refrén: Záleží mi na tebe, mám ťa rád, som na tvojej strane – najmä vtedy, keď si ubitý, zlomený, nešťastný.

Variantom tohto refrénu sú aj slová, ktoré sme počuli od Izaiáša: Duch Pána ma pomazal… Že ide o vyjadrenie podstaty Božej komunikácie s nami, o základný program Boží, dosvedčuje skutočnosť, že podľa Lukášovho evanjelia Ježiš pri jednej návštevy synagógy prečítal presne tento text proroka Izaiáša a prihlásil sa k nemu ako k svojmu vlastnému programu (Lk 4,16-21). Neviem, či sa to každému páči a či sa pokladáme aj za konateľov tohto programu. Ako zisťujeme, sú medzi kresťanmi, sú medzi kňazmi takí, ktorí za svoje poslanie pokladajú hromžiť, varovať, zvolávať tresty, len, žiaľ, na rozdiel od Jána Krstiteľa nepovedia: Ja si tu len tak vykrikujem ako na púšti, lebo som zo situácie nešťastný, ale neberiem sa vážne, nepovažujem sa za Mesiáša ani Eliáša, ale ukazujem na toho, ktorému nie som hoden zaviazať topánky…

Ak však ukazujeme, ak Mesiášovi cestu pripravujeme, musí byť naším programom aj jeho program. Nehlásame radosť bohatým, ale ubitým. Nie nabudeným, ale zlomeným. Nie slobodným, ale spútaným. Máme takto konať nie preto, žeby sme sa zo svojho prípadného zdravia, bohatstva, úspechov netešili, ale preto, že sa nevieme tešiť, ak sa nemôžu tešiť aj ostatní. Samozrejme, nemôžeme riešiť všetko na svete. Ale môžeme sa navzájom sprevádzať v radosti a bolesti. Nenamýšľame si, že sme všemocní, ale môžeme sa otvoriť tajomstvu Boha a tajomstvu ľudí, ktorých stretáme, a v tom otvorení spoznať, že sme sami obdarení, a preto aj schopní obdarovať.

Jeden môj priateľ pozeral ten videozáznam s kňazom, v ktorom sa viac než polhodinu hromžilo na súčasný svet a predpovedali sa Božie tresty, a keď predvčerom volal, povedal mi svoj dojem: „Ten človek nemá rád seba ani ľudí, on sa azda až nenávidí.“ Potom dodal: „Viem to pochopiť, keď mi pred rokmi zabili otca, myslel som si, že už nikdy nebudem môcť mať rád svet a tešiť sa zo života. Neviem, ako sa to stalo, ale našiel som pokoj a mám rád život. Asi je to o tom, čo v cirkvi nazývame milosť.“

Áno, nevládzeme všetko a nemôžeme všetko. Ale mali by sme rozpoznať, kade vedie cesta a kde je pre nás milosť. Tou cestou je program: „Pán ma poslal hlásať radosť ubitým,“ a milosťou je skúsenosť, že napriek trápeniam a krízam kráčame cestou, na ktorej sa ten program už napĺňa a žije. Prajem nám všetkým veľa tejto milostivej skúsenosti!