Lk 1,39-56

Niektorí ľudia radi používajú slovko dogmatický, aby ním kritizovali uzavreté, zablokované až násilné zmýšľanie. Najčastejšie to robia voči katolíkom a cirkvi. Poslednou úradnou katolíckou dogmou je dogma o nanebovzatí P. Márie (pápež Pius XII., 1950). Niekoľko slov z jej definície zaznelo v dnešnej modlitbe: „Bože, ty si vzal nepoškvrnenú Pannu Máriu, matku tvojho Syna, s telom a dušou do nebeskej slávy.“

Formulácia bola napísaná v polovici 20. storočia. Odráža sa v nej však myslenie zo začiatku kresťanstva, keď sme z gréckeho kultúrneho prostredia prevzali viaceré filozofické pojmy a spôsoby myslenia. Keď sa v roku 431 konal 3. všeobecný koncil v Efeze, venoval sa vyjasneniu dogmatickej otázky, kým je Ježiš Kristus, a následne sa vyslovil o P. Márii, že ak je Kristus nielen človekom, ale aj Synom Božím, možno jeho matku nazývať Bohorodičkou (gr. theotokos). V tejto súvislosti sa začali stavať kostoly na počesť P. Márie a vznikli mariánske sviatky. Prvý známy sviatok sa slávil 15. augusta v Jeruzaleme okolo r. 450 ako Deň Bohorodičky Márie. Neskôr sa tento sviatok nazval Usnutie P. Márie, čím sa myslelo jej narodenie pre nebo, a ešte neskôr dostal meno Nanebovzatie.

V textoch Sv. písma nenájdeme priamy výrok o povýšení P. Márie do neba. Na začiatku Lukášovho evanjelia však nájdeme rozprávanie o tom, ako Máriu oslovil Boh prostredníctvom anjela, ktorý jej zvestoval, že sa stane matkou a že jej syn bude „synom Najvyššieho“ (Lk 1,32). Pri návšteve Alžbety ju jej teta oslovuje ako matku Pána a nazýva ju požehnanou. Mária sama sa vo svojej odpovedi nazve poníženou služobnicou Pána, na ktorú on zhliadol a vyvolil si ju, aby jej prostredníctvom ponížil povýšených a pozdvihol ponížených. Evanjelium teda nehovorí nič o pozdvihnutí Márie do neba, ale hovorí veľa o zostúpení neba do jej života. Od biblických teológov vieme, že prvé dve kapitoly Lukášovho evanjelia boli napísané ako posledné, ako dodatok k evanjeliu. Autor evanjelia ich vytvoril, aby aj príbehmi a úvahami o Ježišovom detstve vyjadril jeho poslanie ako Krista a Mesiáša.

My na základe neskoršej, bohato rozvinutej úcty voči P. Márii máme sklon dívať sa na ňu ako na zvláštnu až zázračnú bytosť. Lukášovo evanjelium sa o Márii vyjadruje veľmi vznešene, keď ju Alžbeta nazýva požehnanou a anjel milostiplnou, ale tú vznešenosť nemá sama zo seba, a Mária si nenamýšľa, ale velebí Pána za proces, ktorý s ňou urobil. Vyvolil si ju nie ako zázračnú, ale ako poníženú, aby zastupovala všetkých ponížených, ktorí spolupracujú s Bohom na premene sveta – zo sveta, kde vládnu bohatí a mocní, na svet, kde sú ponížení povýšení a hladní nasýtení. Na Máriu sa vlastne môžeme dívať ako na poetické vyjadrenie Božieho programu pre svet. Akoby povedal pápež František: Ona je prvou spolupracovníčkou pri Božom programe, ktorý nazývame Radosť evanjelia – radosť, oslobodenie, pozdvihnutie biedneho a smrteľného človeka.

Pri pohľade na 1600 rokov, ktoré uplynuli medzi vyhlásením Efezského koncilu a vyhlásením dogmy o nanebovzatí P. Márie v roku 1950, sa naša cirkev vôbec nezdá dogmatická, ale naopak veľmi demokratická. Sme cirkvou, ktorá diskutuje, uvažuje, modlí sa, oslavuje, dovolí rozvíjať rôzne spôsoby úcty a radosti na počesť Boha a jeho svätých. A keď treba, tak až po stáročiach formuluje to, čo nazývame dogma. Grécke slovo dogma označuje to, „čo sa ukazuje, ako správne“. Kdesi som čítal, že dogmou sa nazýval aj mostík, ktorý umožňoval prejsť ponad vodu alebo priepasť. Mostík je zaiste zúženie, vlastne jediná možnosť, ako prejsť ďalej. Ale mostík ani dogma nie sú prekážka, nie je to múr.

V roku 1950 boli viacerí teológovia a biskupi proti vyhláseniu dogmy o nanebovzatí P. Márie. Keď bola predsa vyhlásená, asi najzaujímavejšie sa k tomu vyjadril známy psychiater a psychológ Carl Gustav Jung. Dal to prekvapujúco do súvislosti so zhodením dvoch atómových bômb v auguste roku 1945 na ľudí v Japonsku. Tie bomby v jednom okamžiku učinili z tisícov ľudských bytostí len fľak na stene či na ceste. Jung vyzdvihol, že v tejto situácii vygumovania ľudských bytostí hovorí katolícka cirkev o pozdvihnutí človeka s telom a dušou do nebeskej slávy. A to napriek hriechu, biede, smrteľnej chorobe či atómovej bombe.

Môžeme to veriť? Áno, lebo nemáme len skúsenosť so zlým svetom, ale aj skúsenosť s Božím požehnaním, a tak ako Mária sme pozvaní zapojiť sa do Božieho programu pozdvihnutia z biedy a vzatia do nebeskej slávy.