Jn 6,51-58

Keď cestujem autom, v niektorých obciach mám obľúbenú pekáreň, kde sa rád zastavím a kúpim chlieb, pečivo a koláčiky. V súčasnosti je to už pomerne vzácne, zvlášť v mestách kupujeme chlieb najčastejšie len balený alebo upečený z priemyselne pripravenej suroviny. Chlieb, ktorý kúpim v tradičnej pekárni, mi po chvíli prevonia celé auto. Znak pravého chleba!

Podľa 6. kapitoly Jánovho evanjelia sa mal Ježiš predstaviť svojim učeníkom ako pravý chlieb. Ježiš hovorí o sebe ako pravom chlebe v tom zmysle, že zaručuje život. Ako pravý chlieb zaručuje kvalitu, vôňu a chuť, tak Ježiš zaručuje kvalitný, hodnotný a večný život.

Premýšľam, nakoľko rozumieme tejto Ježišovej reči. V katolíckej cirkvi sme zvyknutí na Ježišove slová, ktoré zaznievajú uprostred každej sv. omše: „Vezmite a jedzte, toto je moje telo.“ A potom: „Vezmite a pite, toto je kalich mojej krvi.“ Pri sv. omši toto jedenie a pitie uskutočňujeme tak, že sa podelíme o malé oplátky a niekedy o pár kvapiek z kalicha. Nazývame to sväté prijímanie. Kňaz vtedy povie: Telo Kristovo. Časť ľudí o tom nerozmýšľa, sú zvyknutí, že ide o čosi sväté, a myslia si, že o tom sa ani rozmýšľať nepatrí. Niekto by povedal, že je to posvätné tabu.

Keď Jánovo evanjelium hovorí o Ježišovi ako pravom a živom chlebe, hovorí to v rámci židovskej tradície, ktorá je nám dosť vzdialená. Nevymýšľa nové tabu, ale naopak kladie otázku, z čoho sme vôbec živí a ako nás zachraňuje Boh. Z dnešného prvého čítania, z 5. knihy Mojžišovej, sme počuli, že Izraeliti na púšti prežili vďaka manne, vďaka malým bobuľkám jednej rastliny, ktoré mali chuť podobnú chlebu. Izraeliti tú mannu nazvali chlebom z neba. Ak teraz evanjelium takto hovorí o Ježišovi, badáme tu duchovný posun: Už nie niečo materiálne, čo živí ľudské telo, aby nezomrelo, ale Ježiš sám, jeho život, dáva žiť, dokonca navždy. Vďaka jedlu prežije aj hlupák, aj zlý človek. Vďaka Ježišovi, ak ho prijímaš, sa však meníš, stávaš sa ako on. Ak sa Ježiš prirovnáva k jedlu a nápoju, chce sa povedať, že po jeho prijatí sa ním naplní náš život. Ktovie, kedy sme boli naposledy naozaj hladní. Ak by sme boli, a potom požili kúsok chleba, vypili trochu vína, mohli by sme na sebe sledovať, čo to s nami robí; ako sa nám zohreje organizmus a rozprúdi krv v žilách. Podobne chce v nás Ježiš rozprúdiť život. Aký život? Nejde o to, aby sme nezostali hladní. Ide o to, aby nás tešilo žiť, aby sme mali zmysel života, áno, ide aj o to, aby sme sa nebáli zomrieť, lebo vďaka premieňaniu do Ježiša Krista posunie sa nám aj náš pohľad na hranice života a uvidíme aspoň náznaky toho, čo nazývame život večný.

O deťoch, ktoré mali dominantného či významného otca, sa hovorí, že majú celoživotný problém, aby sa vyrovnali s jeho obrazom a jeho očakávaniami. Tu môžeme oceniť, čo sa nám ponúka v obraze Ježiša ako chleba. Ježiš pred nami nestojí ako úžasný, všetko prevyšujúci svätý obraz, ale ako pokrm. Zostáva s nami ako priateľ, s ktorým sa máme o čom rozprávať, ktorý s nami je a pije, a my prežívame, že cez spoločné porozumenie a delenie sa o jedlo a nápoj sa zjednocujeme, stávame sa priateľmi na život a na smrť.

Samozrejme, nestačí byť pri jednom stole, nestačí jesť rovnaké jedlo. Musí byť ešte čosi prítomné: Spoločný záujem, motivácia, vízia, ochota sa darovať… Tam, kde sa to vníma, stáva sa spoločné jedlo spečatením, potvrdením spoločnej vízie, viery. Keď slávime stretnutie na Ježišovu pamiatku, pokúšame sa o takéto stolovanie a spoločenstvo. Cirkevní teológovia vravia, že omša je platná, keď má kňaz správny úmysel, nezáleží na tom, či je svätý alebo hriešny. To je úskalie právno-dogmatickej reči. Pre mňa je dôležitejšie, či prijímam Kristovo telo a krv tak, aby som túžil stávať sa Kristom, aby som sám dával svoje telo a krv.

Keď niekedy sobášim mladých ľudí, vnímam, ako sa majú radi. Ich vzťah je veľmi osobná záležitosť. Ak sa majú naozaj radi, sú svojou láskou premenení. Nielen spolu bývajú, nielen sú úradne zosobášení. Rozhodujúca je motivácia, ktorú do svojho vzťahu vkladajú. To skryté, osobné, spolu s vonkajším potvrdením a oslávením ich vzťahu tvorí jeden celok ich života a ich dvoch premieňa na novú skutočnosť.

Podobne máme prežívať Ježiša ako svoj pravý chlieb. Neslávime len nejaký rituál, neberieme si do rúk len svätú hostiu. A neberieme si Ježiša len za vzor. Rozprávame sa, jeme a pijeme s ním ako so svojím najlepším priateľom, prijímame jeho samého a premieňame sa doň. Deje sa to vždy, keď nechceme len prežiť a túžime naozaj žiť.