Sk 2,1-11

Niektorí ľudia majú radi konšpirácie. Za každou dôležitejšou udalosťou vo svete hľadajú nejakú tajnú motiváciu. Napríklad v prípade šírenia korona-vírusu hovoria: Ten vírus niekto umelo vytvoril; vyrábal biologickú zbraň alebo má úmysel vyhubiť časť obyvateľstva na zemi… Teraz, počas uplatňovania opatrení, sa zasa mnohí pýtajú, komu vyhovuje predlžovanie núdzového stavu: Nechcú politici využiť strach z choroby, aby mohli ľahšie ľudí kontrolovať a ovládať? Veriť slepo úradným vysvetleniam je naivné, ale veriť neovereným konšpiráciám je nerozumné až nebezpečné. Zostaňme pri tom, že potrebné je pýtať sa a skúmať motivácie, keďže sa často nevyznáme ani sami v sebe, nieto ešte vo veľkom svete.

Na sviatok Zoslania Ducha Sv. slávime ako svoju najhlbšiu motiváciu oslovenie z Boha, Ducha Svätého. Ako sme na to prišli, že nami hýbe, nás podnecuje, nás motivuje okrem rôznych podmienok a okolností aj Duch Svätý? Ako ľudia sme zjavne súčasťou prírody, ale človek je príroda nevypočítateľná, pýtajúca sa, a dá sa povedať, že aj slobodná – k zlému i dobrému. Napokon, preto berieme seba i druhých za to, čo sa robí, na zodpovednosť. Páči sa mi výpoveď, že „človek je sám sebe otázkou“. Vtom je aj tá otázka, o čo nám ide, čím sme motivovaní.

Ak teda prijmeme, že pýtať sa na motívy svojho konania máme a musíme, tak sa pýtajme aj na možnú motiváciu z Ducha Sv. V židovskom a kresťanskom náboženstve Boh nie je mĺkvym vládcom nad svetom, ale je naším oslovujúcim partnerom, hýbateľom a podnecovateľom. V kresťanskej viere sa Božie pôsobenie najväčšmi vidí skrze Ježiša a pôsobenie Ducha Sv. Bez toho, aby sme si robili teologickú prednášku, stačí, ak si povieme, že veríme: Boh sa nám osobne prihovára, ba koná priamo v nás. On sám je najhlbšou motiváciou nášho konania. Podľa biblických čítaní na dnešný sviatok ľudia nie sú pasívnymi prijímateľmi Božieho konania, ale sami sa stávajú konateľmi z Božej motivácie. Text zo Skutkov apoštolov znázorňuje príchod Ducha Sv. obrazmi prudkého vetra a ohnivých jazykov, teda prírodnými javmi, ktoré spôsobujú radikálnu zmenu a prečistenie všetkých ustálených daností. Výsledkom nie je zmätok a strach, ale nové porozumenie. „Ako to, že týchto ľudí počujeme vo svojom vlastnom jazyku?“ Teda: ako to, že im rozumieme, s nimi si rozumieme, pýtali sa ľudia v Jeruzaleme pri pohľade na Ježišových učeníkov.

Zoslanie Ducha Sv. sa nechápe ako ďalšia, osobitná udalosť, ale ako vyvrcholenie udalosti Veľkej noci. Na Veľkú noc učeníci spoznávajú, že Ježiš nezostal v smrti, ale je vzkriesený, je u Boha. Na sviatok Zoslania Ducha Sv. spoznávajú, že sami sú súčasťou tohto Božieho konania na Ježišovi. Boh ich činí vykonávateľmi Ježišovho poslania. Stáva sa niečo podobné, ako keď rodičia odovzdajú správu nad rodinným majetkom svojim dospelým deťom alebo im právomoci zveria v testamente. V židovskej tradícii sa deň Turíc slávil ako deň odovzdania Božieho zákona na Sinaji a zrodenie Izraelitov ako Božieho ľudu. Podobne na kresťanské Turíce slávime odovzdanie Božieho zákona a zrodenie nás, kresťanov, ako Božieho ľudu. Tento Boží zákon však už nie je predovšetkým niekde vonku napísaný a uchovávaný, ale je v nás. Tak sme čítali o prvotných Ježišových učeníkoch: „Všetkých naplnil Duch Sv. a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2,4).

Pre niektorých neveriacich ľudí je reč o Duchu Sv. len ďalšou konšpiráciou či blúznením. Áno, podozrievať treba každého, kto tvrdí, že počuje hlasy z neba a má Ducha Sv., ak sa ako výsledok javí len nové ovládanie a závislosť na údajnom nositeľovi Ducha. Podľa kresťanskej tradície nie je výsledkom pôsobenia Ducha Sv. sfanatizovanie, ale nadšenie, nie zmätok, ale porozumenie – zjednotenie v rôznosti. Takéto porozumenie nie je vôbec ľahké ani samozrejmé, či už na súkromnej alebo spoločenskej úrovni. Preto je také dôležité prosiť o dar Ducha Sv., prosiť a modliť sa, aby sme ho ako svoju najhlbšiu a najkrajšiu motiváciu vnímali a spoznali. Pápež František raz vysvetľoval rozdiel medzi našimi pocitmi a motiváciou z Ducha Sv. na jednoduchých príkladoch: „Keď sa mamy unavia a nakričia na svoje deti, je to múdrosť? Nie. Keď mama vezme dieťa bokom a láskavo mu vysvetlí, čo nemá robiť, je to Božia múdrosť? Áno. Keď sa dvaja manželia hádajú, a na seba sa ani nepozrú, je to Božia múdrosť? Nie. Keď jeden z nich povie: Búrka prešla, udobrime sa, a urobia ústretový krok, je to múdrosť? Áno. To je dar múdrosti, dar Ducha Svätého“ (Dary Ducha, Praha 2017).

Na niektorých televíznych staniciach možno podnes vidieť nemecký seriál pod názvom Farár Braun. Ide o vtipný detektívny seriál, v ktorom má hlavnú úlohu kňaz silnej postavy s veľkým zmyslom pre riešenie kriminálnych situácií (hrá ho Ottfried Fischer). Jeho biskup ho pravidelne za trest prekladá, lebo si neželá, aby sa plietol do vyšetrovania zločinov, ale na novom mieste čaká farára vždy nejaký nový prípad. Farár najprv váha, či sa má nechať zlákať do vyšetrovania prípadu, a tak pred Ježišom na kríži prosí o znamenie. To obyčajne príde cez krátky záblesk svetla prichádzajúceho od kríža.

Svetlo či ohnivé jazyky sú len obraz, potvrdením je skúsenosť s múdrosťou, láskavosťou, obnovením porozumenia, nastolením spravodlivosti. Vo filme i v skutočnosti. Za takýmito darmi nie je konšpirácia, ale inšpirácia. Nie zatemňovanie, ale spolu-objavovanie svetla pre náš život. Pomáhajme si v tomto objavovaní najkrajšej motivácie, z ktorej dýchame, tvoríme a žijeme!